Aprílové novinky 2015

Ahoj všetci!

Prvý mesiac vo Vilniuse bol pre mňa celkom náročný a ani to počasie veľmi nepomáhalo. Ale zdá sa, že sa trochu zmenilo, takže sa mi začína toto mesto páčiť.

Zaujímavým miestom je televízna veža a jej okolie. Okolo veže sú staré antény spolu s informáciami, ktoré sa oplatí prečítať. Reštaurácia Mliečna cesta (the Milky Way), s otáčajúcou sa podlahou je skvelým miestom, kde si môžeš dať jedlo alebo kávu a vidieť pri tom celé mesto. 

(televízna veža - prečítaj si viac info o veži tu)

(výhľad z televíznej veže)

Všetci musíme jesť a piť, takže túto časť nemôžem preskočiť. Nie som veľkým fanúšikom tradičných jedál, po ktorých sa cítiš ospalo a bolí ťa brucho, lebo niekoľko hodín je nemožné stráviť to jedlo. Ale tiež si myslím, že keď si v nejakej krajine na určitý čas, tak by si mal skúsiť toľko tradičných vecí, koľko je možné. Takže my sme skúsili a všetky nám chutili. 

(reštaurácia Forto Dvaras)

(reštaurácia Forto Dvaras)

(reštaurácia Forest)

Nie som ani fanúšikom piva, ale vieš... Nájdeš tu veľa medových a sladkých pív, ktoré mne teda vôbec nechutia. Našla som ale aj jedno (aspoň zatiaľ), ktoré je veľmi podobné tým českým, ktoré si občas rada dám a vďaka dobrej chuti ich v pohode vypiješ aj viac.

(reštaurácia Forto Dvaras)

Firemné pivko na Veľký Piatok...to je potom deň :)

A keď hovoríme o pivách. Ľudia vo Vilniuse takto nakupujú pivo, keď je v zľave :)

(ranné prekvapenie v supermarkete)

Úplne poslednú vec, ktorú by som chcela spomenúť je tím, ktorého som súčasťou. Títo úžasní ľudia ma už chytili za srdce. Netrávime spolu čas len v kancelárii, ale aj na spoločnom obede na brehu rieky:

Skvele spoločne stráveným časom bol aj teambulding. Motokáry (3.miesto bolo moje-haha), potom večera v luxusnej reštaurácii sprevádzaná niekoľkými faux pas, pivká v krčme a nakoniec drinky v tanečnom klube.

Začínam si užívať toto mesto a teším sa, že tu strávim leto.

Adka

Vilnius - mesiac 1.

Prvý mesiac v tomto novom svete bol taký ohurujúci, že som ani nebola schopná písať blog. Teraz to snáď aspoň trošku napravím.

S hromadnou dopravou som si síce prvých pár dní nerozumela, ale už sa celkom kamarátime. Keďže chodím vždy tú istú trasu, tak to nie je až také náročné :) Ale teda nemať internet v mobile a super aplikáciu, ktorá na mapke ukazuje aj aktualizovanú polohu všetkých trolejbusov a busov, tak by som asi bola občas stratená. 

11.marca som namiesto obeda išla s pár kolegami na námestie. Oslavovali totiž 25. výročie obnovenia nezávislosti. Takže žiadne Rusko! Ale Litva. Dokonca dlhšie ako sú rozdelené Slovensko a Česko, tak by sa to už ľudia mohli naučiť. Len si spomeňme ako to štve nás, keď si v zahraniční myslia, že sme ešte stále jeden štát a pozastavujeme sa nad ich neznalosťou. No, tu to máme vrátené aj s drobnými. Dúfam, že tí, koho prvá reakcia bola, že idem do Ruska, si teraz spytujú svedomie. 

V skratke si o tejto udalosti môžete prečítať aj v tomto článku.

Ďalšou zaujímavou udalosťou v tomto meste bol trh s názvom Kaziuko mugė. Určite si pozrite na webe pár obrázkov ako to tam vyzerá. Na začiatku bol plán, že prejdeme na koniec trhu po jednej strane a naspäť sa vrátime po druhej strane. Bolo to miestami neuveriteľné a po pár hodinách chodenia sa ukázalo, že aj nekonečné. Úplne bez preháňania. Asi po štyroch hodinách sme si konečne sadli na čaj do coffee podniku. Pripomínal mi také tie pohodové kaviarničky z filmov. Na koniec trhu sme ani neprišli. To by sme tam boli ešte ďalší deň. Plán zo začiatku dňa, že naspäť sa vrátime po druhej strane trhu sa mi po tých niekoľkých hodinách zdal ako nesplniteľný cieľ. Trhy boli miestami zaujímavé, ale inak sa tam viac menej opakovali tie isté veci-hlavne údené ryby, litovské špeciality a veci na jarnú výzdobu. 

A musím samozrejme spomenúť aj udalosti z prostredia môjho nového zamestnávateľa. Ako prvý som zažila tzv. random lunch. Je nás už naozaj veľa a keďže Adformu záleží na tom, aby sa ľudia medzi sebou poznali, tak kývli na tento nápad. Program vyberie niekoľko ľudí, ktorí potom idú spolu na obed vo vybraný čas na vybrané miesto. Ja som vyfásla developerov, takže ITečkári ako lusk. Chlapci sa ma snažili ohúriť všelijakými zaujímavosťami - čo nájdem vo Vilniuse alebo ktoré miesta v Litve by som mala určite navštíviť. Ja som im hovorila, že nemám šancu zapamätať si toľko informácií a veru sa tak aj stalo. To, že som zahraničák malo konečne nejakú výhodu - bolo stále o čom hovoriť aj s týmito chlapcami z komplikovaného IT prostredia :) 

Prišla som do firmy v ideálnu dobu. Prekročili sme 500 zamestnancov, čo treba osláviť. A že je to Adform, tak to treba osláviť poriadne, vrátane zablokovania ciest v okolí, lebo ideme my :)

Určite si klikni sem a pozri čo všetko sa tu deje. A je toho oveľa viac :) 

Tento marcový blog by som zakončila tým, že som mala narodeniny a moji skvelí kolegovia pre mňa pripravili prekvapenie - výzdoba miesta, kde sedím a darčeky. Dosť výkon na to, že som bola v kolektíve 3 týždne :) A že aj ja som si stihla za ten krátky čas všimnúť ako to tam chodí v takéto dni, tak som nakúpila nejaké to občerstvenie. No a aká by to bola oslava, keby sme prvé šáňo nebuchli už ráno, takže celý deň zábavný. Ešteže bol piatok :)

Týmto sa teda lúčim. O rok staršia, o rok múdrejšia. Rok plný zábavy za mnou a teším sa na ďalší. Dúfam, že ma v ňom budeš sprevádzať aj ty :)

Simply Adka

Prvé postrehy- taxi, cesty, chodci...

Prílet v poriadku. Kufor hneď ako druhý v poradí. Šofér taxíka čakal podľa dohody. Všetko zatiaľ super. Ale ono to raz muselo prísť.

Šofér bol naozaj veľmi milý. Pri otázke "Do you speak English" som dostala odpoveď "A little". Tak si vravím supér, nebudeme vedľa seba celou cestou len ticho sedieť. Na druhú otázku "How are you" spanikáril a netušil čo sa ho pýtam. Takže som potichu obdivovala nočné mesto, do ktorého sme prichádzali. A trochu nervózne sledovala jazdu tohoto pána. Ukázalo sa, že plnú čiaru na ceste vnímal ako hecovanie sa k tomu, aby predbehol iné auto v krutej zákrute, alebo prinajlepšom ako také odporúčanie. Po chvíli jazdy sme išli stredom dvojprúdovky, takže aj prerušovaná čiara sa ukázala ako odporúčanie.

Pondelok. Ráno prvýkrát cesta do práce. Že autobus ide, ale mal niekoľkominútové meškanie som zistila pri chôdzi na ďalšiu zastávku, keď okolo mňa prefičal. Že trolejbus, na ktorý som nasadla ide na opačný smer som zistila, keď sme prišli na konečnú zastávku a tá moja ohlásená nebola. Číslo trolejbusu správne, smer nesprávny. Už som vedela, že do práce to na 10.00 nestihnem. Takto sa robí prvý dojem na zamestnávateľa.

Cesta po práci na hotel. Ach, tak to je kapitola sama o sebe. Viete, ako sú v každom meste nebezpečné časti a netreba do nich ísť, keď nepoznáte jazyk a neviete sa nijako ubrániť? Tak to sa mi našťastie nestalo. Ale ocitnúť sa na na zastávke, ku ktorej nevedie zo žiadnej strany chodník a od zastávky na druhej strane (tiež bez chodníka) vás delia 4 pruhy cesty bez prechodu, tak to už áno. To sa mi teda stalo. A aby som nebola sama, tak na zastávke, na ktorej som vystúpila iba ja (náhoda?) som mala spoločnosť. A že aby bola historka už absolútne absurdná, tak to nemohlo byť inak, ako že mladý muž bol totálne na mol a on zjavne, tak ako ja, netušil ako sa tam dostal a kam má ísť. Prvý deň bol naozaj náročný, takže potom som sa aj zasmiala, keď mi došlo, čo znamenajú veľké tabule s nápisom "8-23" pri obchode, ktorý som hľadala, a kvôli ktorému som vlastne absolvovala tú komplikovanú jazdu autobusom. Nešlo o číslo budov, ako som si myslela, ale o otváracie hodiny. Simple :)

Utorok. Druhý deň v tomto novom svete. Cesta ráno MHD do práce, o kus lepšie ako v pondelok, ale stále nie ideálne. Smer správny, ale meškanie busov a trolejbusov stále v praxi. Cesta z práce domov? Ehm, ešte horšie ako deň predtým. Človek sa na chvíľu zamyslí a o pár sekúnd to už ľutuje, keď si uvedomí, že tú svoju zastávku má za chrbtom a nie je cesty späť. To som si vlastne uvedomila na tom obrovskom kruhovom objazde. A áno, teraz príde čas, kedy sa človek dostane do tej nebezpečnej časti mesta a dúfa, že rýchlo príde trolejbus alebo bus, ktorý ho odvezie naspäť. Nakoniec sa to podarilo, to polhodinové meškanie asi ani nemusím spomínať. Celá táto cesta mi trvala cca 1,5h, takže som dokonca prekonala pondelkový rekord.

Ešte som nespomenula prechody cez cestu. Dosť mi trvalo, kým som zistila čo z tých čiar na ceste je prechod. Na veľa miestach totiž nie je klasický prechod ako poznáme my, sú to len dve čiary náhodne pohodené na ceste. Najlepšie sa učí očumovaním ostatných, takže som zvolila túto taktiku a vyplatilo sa. 

A prišla Streda. Ráno znova meškanie, musím to nejako už doladiť, lebo sa to takto nedá. Ale tá cesta naspäť. To akože za 20 minút sa dá dostať odomňa z práce k hotelu? Prečo som na to prišla až v stredu???

Som rada, že som tieto svoje postrehy spísala už teraz, pretože o pár dní by to už pravdepodobne neplatilo, keďže som našla dobré spoje a pomaly si začínam zvykať na tie nové veci a prispôsobovať sa. Aj keď vývesky spojov na zastávkach ma stále fascinujú.

 Vitám vo Vilniuse.

Simply Adka

Kufor

Keď som sa sťahovala prvýkrát, tak to bolo autom. Takže až doteraz som si neuvedomila, že treba mať na dlhšie sťahovanie aj veľký kufor. A keď hovorím veľký kufor, tak tým naozaj myslím veľký, a nie takú tú väčšiu kabelku. Zatiaľ len obzerám kufre, ktoré vidím online a aj v obchodoch. Ale už by mi bolo treba aj nejaký kúpiť, lebo už mám len 18 dní do odletu (tí matematicky zdatnejší môžu skúsiť vypočítať kedy to teda bude).

A teraz si preberieme rôzne typy kufrov, s ktorými som sa stretla. 

Kufor 1. Hmmm. 4 koliečka na tom divne hnedom kufri. Škoda tej hnedej. Výsledok: typ kufra správny, veľkosť vyhovujúca, farba žalúdok-dvíhajúca.

Kufor 2. Ale ten bodkovaný je krásny, ale má len 2 koliečka. Výsledok: typ kufra nesprávny, veľkosť vyhovujúca, farba a celý dizajn viac než potešujúci.

Kufor 3. Jéééjda, to je strašný kufor. Prečo stojí tak veľa? Výsledok: typ kufra správny, veľkosť vyhovujúca, farba a celý dizajn na zaplakanie.

Kufor 4. Ale ten druhý nevyzerá zle. Vedľa neho je jeho presná kópia. Ale má dieru vo veľkosti mužskej päste. Hm. Rozmýšľam. Ak tento kufor nevydržal prepravu zo skladu na predajné miesto, tak veľmi dobre známe zaobchádzanie s kuframi na letisku by určite neprežil. Výsledok: typ kufra zjavne málo odolný, veľkosť vyhovujúca, farba v poriadku.

Začínam sa dostávať do časovej tiesne a začínam sa už pýtať aj ľudí okolo či nepoznajú predajňu s kuframi. Skoro, že? Dostávam pár tipov, ktoré musím rozhodne využiť.

Dá sa vôbec v tak krátkej dobe zohnať mne vyhovujúci kufor? Zistím to čoskoro. Lebo inak si pobalím všetky veci do igelitiek. A to nie je vyhrážka. Je to len najlepší nápad, ktorý som počula ako alternatívu v prípade, že ten kufor nezoženiem.

Tak mi odkladajte igelitky, budem ich veľa potrebovať.

Simply Adka

Koniec výhovorkám.

Nedá sa. Neviem. Nemám čas. Niekedy nabudúce. Som unavená.

Tieto výrazy všetci určite poznáme. Často ich počúvame a často ich aj my sami hovoríme. Ale do akej miery sú pravdivé? Sú to len vety, ktoré používame, aby sme sa zbavili človeka, s ktorým nechceme tráviť čas? Alebo sú naozaj pravdivé a sme tak zaneprázdnení, že si nevieme nájsť čas? Aj ja som ich používala, lebo som zastávala myšlienku, že ja som pánom svojho času a teda rozhodujem o tom, komu a čomu ho venujem až sa stalo to, že som takmer nikdy nikam nechodila. Ešte stále sama rozhodujem o tom, komu alebo akej aktivite svoj čas venujem. Niečo sa u mňa ale predsa zmenilo - to, ako sa na ľudí a ponúknutý program pozerám.

Prečo často čakáme? Čakáme na niečo, čo nás nakopne? Alebo čakáme na ten správny čas? A kedy je ten správny čas? A čo je vôbec ten správny čas? Kopec otázok, na ktoré ani nie je správna odpoveď. Alebo možno je. Správny čas = teraz. Lebo o pár minút, o pár okamihov, môže byť všetko inak. 

A ja už nechcem čakať alebo hľadať výhovorky. Veď život nám tak uteká. Prečo si teda sama staviam tie bariéry?

Tým, ktorí ma poznajú, možno už aj ten môj aktuálny život pripadá dosť aktívny, alebo akčný. Ale tú mieru máme všetci sami v sebe. To, čo je pre teba možno až príliš, môže byť pre mňa dosť nuda. Ale môže to byť aj naopak. To, čo pre mňa je už na hranici zvládateľnosti, môže byť pre teba slabý odvar.

Z môjho pohľadu som dosť zlenivela a prestala spoznávať nové. Nasledoval teda pohľad do vlastného vnútra a zmena myslenia.

A preto som sa rozhodla, že tento rok budem žiť v znamení súhlasu. Budem spoznávať ľudí, ktorí sú okolo mňa, vyskúšam nové veci, ktoré som nechcela vyskúšať, lebo som sa pravdepodobne bála. Proste vyskúšam kopec nových vecí a aspoň zistím, či som len bola príliš pohodlná alebo či som situáciu odhadla správne (myslím, že odpoveď poznám dobre už teraz). Už sa teším na tie nové miesta, pocity, ľudí,... 

Live every moment, Laugh every day, Love beyond words.

A aká je tvoja výhovorka?

Simply Adka

Dvíham kotvy...

Balenie vecí. Nové zážitky pred sebou. Všetko známe nechávaš za sebou a vyberieš sa do neznáma s nádejou na vysnívanú budúcnosť. To som zažívala približne pred 3 rokmi, keď som sa sťahovala zo ZH City do stovežatej.

Či sa človek presťahuje do iného štátu, alebo na iný kontinent, až taký rozdiel to nie je. Rodinu, priateľov a obľúbené miesta spojené s celým detstvom a dospievaním tam nechávaš a ideš budovať niečo nové, od nuly. Je to ťažké. Zo začiatku samota, snaha o budovanie nových priateľstiev. Už nikdy to nebude také ako to bolo predtým.

Každá návšteva domoviny mi pripomenie ľudí, ktorí mi tak chýbajú, ale aj dôvody prečo som sa rozhodla zbaliť a ísť niekam, kde som videla svoju budúcnosť. Aj po pár dňoch na návšteve rodného mestečka sa ťažko odchádza naspäť, od rodičov, súrodencov, kamarátov. A že nám to teda neuľahčujú - dlhé objatia, pekné slová, náznak sĺz, že sa znova lúčime na dobu neurčitú. Niekoľkokrát do roka. Uf.

Už som prestala bojovať s ľuďmi, ktorí o zmene len pekne hovorili pri pive. Už nikoho nepresviedčam na veľkú zmenu s plným ruksakom výhod nového života. Každý nech žije podľa seba. Ale nech sa už rozhodneš pre čokoľvek, tak sa nesťažuj. Si dospelý a je to tvoja voľba. A keď mi hovoríš, ako sa mám super, že som tam a tam, tak to nehovor. Nevieš čo to obnáša. Skype a mobily nám to výrazne uľahčujú, ale objatia a pusinky to nenahradí. No ja sa nesťažujem, pretože som si to vybrala. A aby som niečo ďalšie získala, musela som pre to aj niečo obetovať. Teba. A ďalších ľudí, ktorých ľúbim.

A teraz ma to čaká znova. Balenie vecí. Nové zážitky pred sebou, všetko známe za sebou. A znova nechávam za sebou aj všetkých ľudí, ktorých ľúbim a dvíham kotvy. Nie natrvalo, ale aj tých 6 mesiacov je celkom dosť v novej krajine a sama. 

Simply Adka

Vo veľkom štýle!

Tak som začala tento rok naozaj vo veľkom štýle! Vo výpovednej lehote :) Pripravila som zaujímavý vianočno-novoročný darček pre môjho zamestnávateľa. 

Súputníci (rozumej kolegovia) sa ma pýtajú, že či naozaj idem preč. Tak mi napadli len 2 možnosti prečo sa to pýtajú. Buď neveria tomu, že by som mohla opustiť tak "lukratívne" miesto a že vôbec mám odvahu sama odísť z tejto firmy. Akože v zmysle že asi mi preskočilo keď chcem odísť a nikto ma vyhodiť nechce (alebo o tom aspoň nevieme). Alebo si nevedia predstaviť, že tam nebudem, keď som taká super v tom, čo robím. Budem naivne veriť, že to druhé :D 

No hlavne pamätajme, že nie sme nenahraditeľní, tak sa tvárim zakaždým veľmi uvedomelo a nahlas prezentujem myšlienky typu: Veď určite sem príde šikovná baba, možno šikovnejšia ako ja (v duchu smiech samozrejme). :D

Takže je to oficiálne. Papier podaný. Výpovedná lehota beží. A ja sa teším čo ma v relatívne blízkej budúcnosti čaká. Nebudem sa tváriť, že neviem, keďže som si to naplánovala ja sama, ale ešte neprišiel čas, aby som sa podelila. Možno o týždeň :) 

Ešte 34 pracovných dní ak dobre počítam a ak tam nie sú sviatky, o ktorých neviem. Po takmer 2,5 roku tejto školy života to dobrovoľne opúšťam. A že som tvor skúmavý a zvedavý, tak sa neviem dočkať toho nového, čo ma čaká.

Tento týždeň v znamení hesla: Follow your dreams.

Simply Adka